Ako vyzerala linka Bratislava – Viedeň v čase totality?
Vybrať sa len tak do Viedne, za prácou, zábavou, na koncerty či na letisko je úplne jednoduché. Stačí vám na to jeden klik v appke. Dnes samozrejmé, no pred 30 rokmi nepredstaviteľné science fiction. 70-ročná história autobusovej dopravy v Slovak Lines v sebe skrýva množstvo príbehov, jedným z nich je aj príbeh bývalého šoféra Jozefa Chrenka.
Jozef Chrenko (92) si vo svojom úctihodnom veku zaspomínal na svoju 17-ročnú kariéru v ČSAD, ktorú ukončil len pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Jeho rozprávanie vám priblíži autentický pohľad autobusovej dopravy na trase Bratislava – Viedeň za totalitného režimu.
Jazdiť trasu Bratislava – Viedeň bolo snom mnohých šoférov a rozhodne nebolo jednoduché túto prácu získať. Jozef sa k nej napokon dostal len vďaka odporúčaniu od blízkej rodiny. Práca snov si však v realite so sebou niesla množstvo úskalí.
“Ráno som išiel z pekla do raja, popoludní z raja do pekla”
Ponižovanie a šikanovanie bolo na dennom poriadku. K najhorším situáciám prichádzalo na slovenskej strane, kde musel podstupovať drezúru hraničnej kontroly. Dokazovanie si moci a sily eskalovalo najponižujúcejším zážitkom, na ktorý Jozef veľmi nerád spomína. “Na hraniciach ma donútili sa vyzliecť do naha.”
Jozef musel vždy počítať s tým, že ho niekto bezdôvodne udá. Taktiež si pred každou cestou starostlivo skontroloval autobus od strechy, až po podvozok, kde by sa mohli skrývať ľudia, ktorí plánovali útek. Autobus na tejto trase bol preto radšej v garáži umiestnený osobitne, pod dohľadom. Colníci na hraniciach nerešpektovali cestovný poriadok, kvôli čomu množstvo cestujúcich zmeškalo pripájacie spoje do Talianska. A v neposlednom rade, hoci jazdil denne, musel mať nutnú doložku o vycestovaní. Denne sa tak vystavoval silnému psychologickému nátlaku totalitnej doby, ktorá si vyžadovala extrému obozretnosť a podriadenosť.
Prechodom hraníc sa aspoň na chvíľu oslobodil
Množstvo negatívnych dopadov však vždy vyvážil ten pocit slobody, ktorý Jozef zažíval denne po prechode hraníc do Rakúska. Ten pocit, že ho Rakúski kolegovia rešpektovali, hrali s ním karty a spoločne sa zabávali.
Náhoda ho priviedla dokonca k sprievodcovstvu. Po jednom nevydarenom zážitku cestujúcich so externým sprievodcom, sa ponúkol, že im mesto ukáže sám. A tak postupne cestujúcich sprevádzal po Viedni, Budapešti aj Juhoslávii.
“Dnes je cestovať do Viedne rozprávka. Slovak Lines má veľa autobusov, za čias ČSAD som bol jediný.”
Jozef jazdil na autobuse Škoda 706 RTO, ktorá už mala čo to za sebou. Bola tak hlučná, že Jozef radšej motor zakrýval dekou, aby aspoň trochu hluk utlmil. Mala aj iné muchy, no spomína na ňu s nesmiernou nostalgiou. Pri prezeraní si najnovšej autobusovej flotily Slovak Lines neskrýval Jozef nadšenie z vymožeností dnešnej autobusovej dopravy a zaspomínal si, ako sa jazdilo v čase, keď jediné GPS mal šofér v hlave. Napriek všetkým negatívnym situáciám, ktoré sa spájali s týmto krásnym povolaním v neľahkých časoch, Jozef svoju prácu miloval a spomína na ňu s úctou a rešpektom.
Príbehy Slovak Lines prinášajú skutočné príbehy autentických ľudí, ktorí pomohli formovať autobusovú dopravu až do dnešnej inovatívnej podoby.